Som na príjme

Nemyslím tým, že som na linke s mobilom v ruke. Myslím tým byť v kontakte, na príjme so životom. Či dovoľujem životu, tej sile, ktorá je omnoho väčšia ako ja, aby cezo mňa prúdila. Či sa jej odovzdávam, alebo sa správam, akoby som bola silnejšia a väčšia než je ona sama. Aká opovážlivosť. Bežne som sa životu staviala a chcela ho kontrolovať. Mať všetko, čo sa deje, pod palcom. Kontrolovať linku, po ktorej mám ísť, mať akýsi ovládač v ruke a prepínať na kanál, ktorý sa mi práve hodí či páči. Lenže to nejde. Život, tá sila, ktorá je omnoho väčšia než som ja, mi posielala priúčky, aby som si ju všimla. Prišla raz, dvakrát, trikrát… desaťkrát… a ja stále nič. Nereagovala som. Nechápala som. Nevidela som signály. Plakala som. Hnevala sa. Nadávala.
Žila som svoj príbeh ďalej a zdalo sa, že idem po prúde rieky života, že sa nechávam viesť. Áno, v určitých veciach som sa nechala viesť, v niektorých ale nie. Stále som chcela mať ten volant v rukách ja a riadiť ho svojimi silami. Po jednej ruke som potom naozaj dostala. Zlomila som si pravé zápästie a odrazu som ten ovládač musela nachvíľu pustiť. Otázky, prečo sa mi to stalo, mi nedali spať. Možno si potrebujem len oddýchnuť. Možno som tlačila na pílu. Áno, naozaj som si potrebovala oddýchnuť, pretože pokúšať sa ovládať život a situácie, ktoré sa okolo mňa diali, ma stálo veľa síl a energie.
Dala som si teda pauzu, pozerala filmy, čítala knihy. Pustila som z hlavy svoju prácu, varenie, upratovanie a užívala si voľno a svoju rodinu. Lenže po čase som mala nutkanie ten ovládač opäť použiť. Bum. Rana. Nie, ukázal mi život. Zmením ti trochu plány. A tak sa zmenili. Ochoreli mi deti a boli doma neeeeskutočne dlho. Zase som protestovala, zase som sa hnevala. Prečo opäť nemôže byť po mojom? Veď som mala v pláne toľko vecí. Ušné problémy mojej dcéry sa stupňovali a tak, ako ona kričala od bolesti, ja som si zapchávala uši. Nechcela som ten krik počuť. A začalo zúfalstvo. Po niekoľkých dňoch bojovania sa zdalo, že je opäť všetko v poriadku, no v tej najneočakávanejšej chvíli to bolo späť. Pomooooc.
Takto ma život trénoval, až som sa podvolila a rozhodla sa ho vypočuť. Po takmer piatich mesiacoch, ako som sedela s dcérou tri hodiny na pohotovosti, som prijala situáciu takú, aká bola, a pokorne som sa nechala viesť. Po tejto skúsenosti prišla odmena. Ušné bolesti skončili.
Lenže pochopenie o sile, ktorá nás vedie, ktorá nás núti žiť podľa jej pravidiel, prišlo ešte o niečo neskôr. Vzdať sa kontroly nad sebou, nad životom totiž nie je jednoduché a pravdu povediac mi to bude ešte nejaký čas trvať. Zároveň ďakujem životu, že ma priviedol práve k tým ľuďom, situáciám a k snom, vďaka ktorým mi došlo, že Život je to najvzácnejšie, čo mám. Že je to dar a je len na mne, či budem žiť, alebo sa brániť. Ale ozaj žiť, cítiť život vo svojich bunkách, v celom tele. Cítiť sa živá, cítiť, že vo mne prúdi sila, byť na príjme – to bol pre mňa zážitok a uvedomenie si toho, že to už nechcem inak.

Ivana Ihnátová

1
Leave a Reply

avatar
1 Comment threads
0 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
1 Comment authors
Táňa Recent comment authors
newest oldest most voted
Táňa
Guest
Táňa

Ivi veľmi pekné.
Predvčerom som spadla na lyžiach hneď prvú jazdu. Taký pád som ešte nezažila, zastavila som sa asi 200 m nižšie. A prvé čo bolo som poďakovala za to že sa mi nič nestalo a hned som si uvedomila že to bolo varovanie aby som neprecenovala svoje sily. Že ja nie som ten šéf 😉 takže aj za to som sa poďakovala.:-)