Naše osobné hry vo vzťahoch

Čo sa skutočne odohráva medzi ľuďmi? Medzi manželmi či partnermi, priateľmi, kolegami, susedmi, rodičmi a deťmi? Predstavte si, ako sledujete pri rozhovore svojich rodičov. Akoby sa pred vami odvíjal film a vaši rodičia sú hlavnými hrdinami príbehu. Vaša matka niečo jasne vysvetľuje a gestikuluje. Váš otec nemá náladu ju počúvať a netúži po ničom inom, iba zabuchnúť pred svojou manželkou dvere a zostať nejaký čas osamote. V tom okamihu si vymyslí dôležitú robotu a odíde z miestnosti s tým, že už ten projekt musí konečne dokončiť.

Izoluje sa od všetkých a vrhne sa do práce. No o pár minút sa otvoria dvere a manželka chce od svojho manžela počuť vyjadrenie k ponožkám, ktoré opäť nechal pohodené v obývačke. Prerušenie manžela pri dôležitej práci spôsobí, že sa mu vymaže súbor alebo urobí v excelovej tabuľke chybu. Namiesto odpovede k ponožkám sa nahnevane otočí k manželke a zvýšeným hlasom na ňu vyskočí: “Vidíš, čo si spôsobila?!”

Keď sa podobné výstupy opakujú rok čo rok, rodina si postupne zvykne, že ocka musí pri práci nechať osamote.

Podstatné na tomto príklade je to, že vymazaný súbor nespôsobil votrelec, v našom prípade manželka, ale manželovo podráždenie, ktoré mu ale prinieslo úžitok. Vinu za zmazaný súbor hodí na narušiteľa a má aspoň dôvod sa ho rýchlo zbaviť.

Toto je len jedna z hier, ktorú medzi sebou partneri či manželia hrajú. Niekedy ide o hry, v ktorých sme buď obeťami alebo útočníkmi, manipulátormi, dobrákmi, naničhodníkmi, tými, ktorí to myslia dobre, večnými smoliarmi či provokatérmi.

Každý z nás by chcel mať dôverné a intímne vzťahy, no pokiaľ budeme vo svojich životoch lipnúť na podobných hrách, konečného naplnenia sa nedočkáme. Intimita začína vtedy, keď si svoj nevedomý program fungovania zvedomíme a urobíme vo svojom konaní zmenu. Zmenu, kedy začnú naše zábrany, hanba, strach či vina ustupovať do pozadia a my sa dokážeme prejaviť tak, ako to v skutočnosti budeme cítiť. Že sa necháme vidieť tak, ako sme naozaj vo svojom vnútri.

Leave a Reply

avatar