Krok po kroku

V posledných rokoch sa pohybujem medzi ľuďmi, ktorí nejakým spôsobom spoznávajú samých seba. Idem po tejto ceste aj ja svojím vlastným spôsobom. Čítam knihy, chodievam na kurzy, semináre, stretnutia a potom sa to pokúšam žiť. Posúvam sa krok po kroku a až teraz mám pocit, že jednotlivé uvedomenia, pochopenia, vnútorné poznania sa postupne začali skladať do konkrétneho obrazu. Nechcem písať o tom obraze, ale o niekoľkých veciach, ktoré na mňa urobili silný dojem a cítim za ne veľkú vďaku.

Kniha – moja učiteľka
Už je to dávno, keď mi v ušiach zarezonovala veta na jednom zo seminárov, že knihy by sme mali vnímať nielen zrakom, ale celým telom. Nechápala som, čo tým vtedy uznávaná liečiteľka chcela povedať. Na tú vetu som zabudla a knihy som čítala tak, ako som bola zvyknutá. Dostala som veľa informácií a to bolo všetko. Lenže postupne, ako ku mne prichádzali ďalšie impulzy, táto veta sa ku mne opäť vrátila a ja som sa vedome rozhodla, že to skúsim. Vzala som do rúk ďalšiu z kníh, na ktoré som sa tešila, a začala čítať. Zároveň, ako som ju vnímala očami, sústredila som sa aj na písmenká a všímala som si, akou veľkosťou a na akom papieri sú vytlačené. Súčasne som tie slová nechala vojsť do svojho vnútra a až vtedy mi došlo, že tie informácie, ktoré mi kniha poskytovala, sa do mňa akoby vstrebávali a zároveň sa otvorili dvere do sveta, kde je možné tieto poznatky či príbehy aplikovať do vlastného života. Že sa ma tie myšlienky začali dotýkať. Akoby sa ku mne dostali nielen samotné slová, ale aj to, čo bolo za týmito slovami. Takto sa knihy pre mňa stali “učiteľmi” a som vďačná, že ku mne prichádzajú presne tie, ktoré práve potrebujem vstrebať, prežiť, precítiť či vyskúšať :-).

Prijať sa – čo to znamená?
Ďalšia silná vec, ktorú som svojím telom, nielen mysľou precítila, bola informácia, že je dôležité prijať to vnútorné dieťa, to malé dievčatko či chlapca, ktoré sú súčasťou každého z nás. Áno, jasné, veď sa prijímam – vyhodnotila moja hlava a nechápala som, ako a prečo to všetci riešia. Alebo že veď oni teda asi majú čo riešiť, ja nie. Ja som poriešená :-). Omyl. Vďaka skvelým ľuďom, dôvere v to, čo sa v jednotlivých procesoch so mnou dialo, som zrazu stála v koži toho dieťaťa, ktoré bolo vystrašené, a vtedy mi zacvaklo. Aha, tak toto je to stretnutie s vnútorným dieťaťom – toto je tá cesta k nemu a k jeho prijatiu, že je mojou súčasťou. Zistila som, že je potrebné, aby som prijala každú súčasť toho, kým som. Potrebovala som sa pozrieť na to malé dievčatko a dať mu vedieť, že prijímam aj tú časť seba, ktorá bola smutná, vystrašená, ktorá robila hlúposti, ktorá si o sebe myslela, že je zlá, škaredá či nie dosť dobrá. A tak, verím tomu, začalo liečenie.

Vo vlastnom vesmíre
Do tretice sa chcem podeliť ešte o jedno poznanie. Ďalšia veta, ktorej som predtým rozumela, ale v podstate som ju nežila. Znela: ‚Ak sa opýtaš svojho vnútra, odpovie ti.’ alebo ‘Počúvaj svoj vnútorný hlas.‘ A tak som sa pýtala, no odpoveď neprichádzala. Počúvala som, ale nepočula som. Ako je to možné? Mne to nefunguje. Ono to v podstate fungovalo, len som si to neuvedomovala. Riadila som sa svojimi pocitmi, intuíciou, len stále som si nebola istá, o aký princíp v tom načúvaní seba ide. Pochybnosti o sebe, ktoré chcú stále ovládať môj život, som poslala do zabudnutia, a rozhodla sa ísť na to cielene. Otvorila som sa svojej vnútornej múdrosti (podotknem, že pri tom je veľmi dôležitá dôvera v to, že každá ľudská bytosť, teda aj ja, je nositeľkou múdrosti) a započúvala sa do toho, čo z môjho vnútra vychádzalo. Zrazu s tou dôverou to bolo iné, ako doposiaľ. Akoby som sa ocitla vo svete či vo vlastnom vesmíre, z ktorého ku mne začali prichádzať signály, informácie, zvuky i pohyby. Wau, úžasné. To bol pre mňa zážitok, dobrodružstvo. A ja verím, že toho odhalím ešte omnoho viac. Lebo som len na začiatku a veľmi sa na to teším.

Ivana Ihnátová

Leave a Reply

avatar