K sebe cez všímavosť

Čo keby ste svojmu telu začali venovať viac svojej pozornosti? Čo keby ste mu začali načúvať o trošku viac? Čo keby ste sa prestali zameriavať na svojho muža, ženu, deti, suseda, kolegu či tetu a prestali analyzovať, čo vám kto urobil, ako vám ublížil, čo vám povedal alebo ako sa zachoval? Áno, veľa vecí sa nás dotýka, veľa slov nami zatrasie, nekonečne mnoho situácií nás zmätie, zahanbí a ukrivdí nám. Čo keby ste ale pre zmenu začali v takýchto chvíľach pozorovať seba a pokúsiť sa prísť na to, prečo sa cítite tak, ako sa cítite? A čo vlastne cítite?

Na začiatku sa možno vo svojich emóciách nebudete vyznať a nebudete ich vedieť pomenovať. Možno niektorým emóciám nedovolíte, aby boli intenzívne a urobíte všetko pre to, aby ste ich potlačili alebo ich udržali pod poklopom. Čo keby ste im však začali načúvať a nechali ich rozvinúť sa v ich plnej paráde? A čo keby ste sa na situácie a strety, ktoré vám prichádzajú do života, pozerali ako na príležitosti porozumieť sebe? Skúste sa nimi zaoberať iným spôsobom, ako ste zvyknutí. Všímajte si, čo sa vo vašom vnútri vynára, skúmajte, čo to pre vás znamená. Hľadajte, čo je za vaším strachom, zlosťou, hanbou, bezmocnosťou či vinou.

Prvým krokom je teda všímať si vlastné emócie, ktoré k vám prichádzajú v každom momente.

Druhým krokom je venovať im svoju pozornosť a skenovať pri tom svoje telo. Konkrétne kde v tele cítite danú emóciu?

Tretím krokom je nechať ju rozvinúť a pozrieť sa jej priamo do tváre. Prijmite ju takú, aká je. Priznajte si ju sami pred sebou, že je vaša a že môže byť. Nech je akákoľvek.

Tento spôsob pozorovania, skúmania a prijímania toho, čo sa objaví, vás privedie k poznaniu, že len cez to, čo je vo vašom vnútri, sa môžete dostať k tomu, čo vás spája s ostatnými, so svetom, vesmírom či Bohom. Že len vďaka pozornosti a láskavému prijatiu seba sa viete dostať k ozajstnej radosti zo života.

Leave a Reply

avatar